Zblogovaný dážď

Jedna z piesni, ktora ma chyta za srdce. Venovane J. za druhy najkrajsi vecer mojho zivota a zda sa, ze aj posledny...

ako som si vyrobila dalsi maler... venovane special to FELICIAN ( ktory ma prinutil zamysliet sa nad mojimi vztahmi a takto to dopadlo :))

ouvej, asterixi, hele, muj zlatičkej idefix se umí špluhat na strom... kdepak obelixi, on se jen bojí medvedu...

o tom, ako sa hľadá (ne)láska

Protestujem voci akemukolvek typu nasilia, aj proti nasiliu filozofickemu...

Anthony mi chýba. Až tak veľmi, že sa mi o ňom zvykne snívať. Pochybujem, že na neho niekdey zabudnem, vlastne to sa ani nemôže stať. A pevne dúfam, že sa toto leto uvidíme. Ešte neviem, ako by sa to dalo zariadiť, ale jedno viem isto, musím ho vidieť.

Sú to okamihy, čo tvoria naše životy. Zostane spomienka a kúsok citu.

Jaajaj, len čo som prišla a už sa hanbím... takto nezdvorilo začať...

Moja inšpirácia Jaromírom Nohavicom... snáď som neopisovala :D

Ďalšie bláznivé výpadky mojej pamäte, keď som si náhodou spomenula. Veľmi sa teším, že nemajú svoju hodnotu.

Keď som sa vrátila domov, nič iné nebolo normálnejšie ako zobrať pero a napísať, čo sa mi vtedy, ten predĺžený víkend stalo... To, čo aj dnes. Zmena. Vedela som, že sa niečo v mojom písaní zlomilo. Nereagovala som na to, bol to fakt. Táto "báseň" je teda prvá a aj najdôležitejšia. Tá, ktorá najviac znamená. Lenže nie som žiadna "mladičká básnířka" ... sú to len slová pospájané dokopy.