Dni, keď pršalo, bývali tie zlé. Keď svietilo slnko, boli naopak dobré. Preto bola jeseň pre ňu deprimujúca. Vlastne na jeseň nosila len čiernu farbu. Hovorila, že preto, že prší. Namietal som, že neprší stále. Ale vždy ma nejako prepočula. Chcela si vyskúšať, aké to pre mňa bude.
Mala svoje zásady. Po večeri žula čerešňovú žuvačku, cez cestu prechádzala len po prechode, v taške mala vždy bielu šatku, ktorú v zime nosila okolo krku. A v lete okolo pása. A v ušiach nosila vždy len jednu náušnicu.
Stretol som ju v kine. Dokonca aj tam sa riadila zásadami – vždy a každý film musela vidieť osamote.
Tak sme sa stretli, keď mala chuť na popcorn. Áno, nemýliš sa, tá podradná práca predavačov v citrónovožltej uniforme v každom kine – tá patrila mne. Ani by som sa ti k tomu nepriznal, ale chcel som ti povedať o stretnutí. Akoby vedela, že ju potrebujem. Už vtedy ma utešovala, že je to len práca, vieš? Ako každá iná. Mala svoje výhody: stretával som ľudí, ktorí si ma mohli všimnúť. Vravievala, že si ma všimla iba vďaka tej uniforme. Inak som vraj bezvýrazný, celkom obyčajný, sivý. Zvykla mať svoju pravdu a zvykla sa pri nej smiať. A ja som sa nehádal.
Tak či tak sme sa stretli. Bola vtedy na nejakej otrasnej klasike – tuším bol večer „Spomienky na romantiku“, ako si to môj šéf pomenoval. Myslím, že videla Sabrinu. Ale nie som si celkom istý a hlavne, nemá rada, keď jej niečo pripomínam. Mám sa stále pozerať dopredu. Takže sa jej radšej nebudem pýtať.
Minulú jar sa dala ostrihať na ježka. Skoro som plakal za jej čiernymi vlasmi. Prišlo jej to ľúto a chcela ma utešiť piknikom. Vidím jej žiariace oči, keď vybaľovala lasagne z košíkov, a vtedy začalo pršať.
Nebolo ťažké chápať, prečo nemala rada dážď.
Cestovanie v MHD jej spôsobovalo nočné mory. Tam sa vždy bála nastúpiť sama. Mala pocit, že v autobusoch a električkách na ňu všetci zazerajú. Raz som sa jej to pokúsil vyvrátiť. Dopadlo to tak, že týždeň sa nemohla na autobus ani pozrieť. V týchto veciach asi nie som dobrý. Myslím rady, pomoc a tak. Ľudia by si, podľa mňa, mali vedieť pomôcť sami.
Kúpila si letenku do Ríma. Vravela, že je to tá najkrajšia letenka, akú kedy videla. Hodiny mi rozprávala o Ríme, ako bude kŕmiť holuby a naháňať mačky, kým všetky nenaskáču do fontány. Pripomenul som jej, že mačky sa boja vody. Zas ma prepočula. Letenka mala starý dátum. Tvrdila, že ma tu nechcela nechať samého. A s ňou ísť nemôžem. Musí si zvyknúť chodiť sama. No ja som vedel, že sa len bojí lietadiel.
Povedala, že ostrihanie na ježka bola nehoda, a odvtedy nosila baretku. Asi ma chcela utešiť. Ona v tom bola dobrá – spomínal som to už?
Tú baretku sme ale zakaždým kupovali novú. Nepáčilo sa jej, keď sa jej nehodila k oblečeniu. Stále tak trocha verila, že šaty robia človeka, aj napriek mojej kanárikovej uniforme. A neskôr vždy niekde nejakú stratila.
V lete skákala z mostov do rieky. Kým sa ostatní kúpali na brehoch, ona hľadala mosty. Musel som kontrolovať, či nie sú pre ňu privysoké. Toto si ona tiež nevšímala.
Keď mi nezdvíhala telefón, vedel som že číta. Nedokázala sa odtrhnúť od knihy, keď už raz začala. Rušilo by ju to v deji.
Potom vždy zaspala. Bolo jedno, koľko bolo hodín. Či bol deň alebo noc. Raz som ju sledoval, celý večer čítala knihu a na poslednú stranu zaspala. Odniesol som ju do postele. Mala ju vystlanú kopou vankúšikov, vraj aby sa necítila osamelá. Niekedy som na tie vankúšiky žiarlil. Jeden som jej podložil pod hlavu. Vlasy som jej zahrnul za uši, už boli dosť dlhé, aby jej padali do tváre. Tešil som sa, ako sa zajtra pôjdeme prejsť do parku. Vedel som, že zbožňuje prechádzky. A ja som zbožňoval, že mohla na ne chodiť. To boli naše slnečné dni. Videl som, ako sa teší. V spánku sa na mňa usmievala. A ja som ju miloval.
Vtedy večer odišla.
Komentáre
Naozaj?
naozaj