Zblogovaný dážď

    Nezastavím svoje slzy... sľubovala som, že už nikdy pre teba plakať nebudem a vidíš, stalo sa. Nechápem, prečo si sa takto rozhodol. Mohol si ma radšej zabiť. Naozaj. Teraz mi je všetko jedno. Mám tu len otázky, na ktoré snáď ani nechcem odpoveď. Ako ma môžeš mať rád a súčasne ma opúšťať?  Ako si ma mohol nazvať Júliou? Vedel si, vedel si... Neverím, že by si sa radšej zabil, keby som ublížila tvojmu psovi. Neverím, že by si nezvládol vykonať na mne pomstu.

Nedokážem ťa nenávidieť, aj keď by si to chcel. Nedokážem to a vždy ťa budem obraňovať, nie preto, že ťa ľúbim. Pretože ťa poznám. Viem, aký si človek. Viem, čo kedy cítiš. Viem, kedy chytáš svoje nálady a viem, čo ti na ne povedať. Viem, keď mi klameš a viem, kedy hráš divadlo. Viem dokončiť tvoje vety a vysloviť nahlas tvoje myšlienky. Viem, čo sa skrýva za tvojím úsmevom. Poznám tvoje gestá a výraz tvojej tváre, keď sa ti niečo znepáči. Viem, ako zvládaš problémové situácie (ináč, zapnúť si mp3 nič nerieši). Viem, ako sa od srdca smeješ, viem, kedy sa tešíš, viem, kedy zas plačeš, napriek tomu sa v tebe miestami úplne strácam.

Mala som si pred tebou kľaknúť, prosiť ťa na kolenách, aby si to nerobil? Chcela som ti povedať: Poď, poďme domov, zabudnime na všetko, bude nám spolu dobre. Chcela som ťa pobozkať, vziať ťa za ruku, odviesť preč. Chcela som, aby si sa usmial, aby si sa dotkol mojich vlasov a ja by som vedela, že je všetko v poriadku... Viem, že som kričala a viem, že sa na mňa ľudia pozerali, asi som nebola okrasou vchodu kina. Spravila by som to znova. Stále tomu neverím. Dovolil si, aby som verila snu, na chvíľočku, na krásnu dokonalú chvíľočku som bola šťastná. Konečne a prvýkrát. Nie, neberiem to tragicky, je to tak, ako to je. Povedal si, že vidíš, ako trpím. Ani ja ťa neoklamem, nech sa snažím akokoľvek, tak prečo? Vieš, že ťa nepozná, vieš, že ti nerozumie tak, ako ja. Som jediná, ktorá ťa pozná, nepreháňam, ty to vieš. Vlastne si mi to sám povedal. Áno, budem teraz zlá, podľa mňa to nevyjde, nevie kto si, je iná ako ty.... neviem, či ti dokáže dať to, čo potrebuješ, a budem sa opakovať, ja viem, čo potrebuješ.

Rada by som vám to priala. Je to moja kamarátka, no nemôžem, nedokážem to, pohľad na vás ma mučí, neviem s ním žiť, jednoducho neviem. Je to smútok, dokonalý, čistý, precítený smútok, najhlbší výkrik mojej duše, túžim sa vypariť a ovládať svoje city na gombík. Vtedy v Tysone som chcela odísť, lebo som sa na vás nedokázala pozerať. Neodišla som. Ale teraz to robím. Povedala som ti, že ak odídem, už ma nikdy neuvidíš. Pozeral si mi do očí a vravel, že ma máš rád. A potom si ma nechal odísť.