Zblogovaný dážď

V rádiu hrajú po miliónty raz ten istý hit a ja viem, že dnes mi z neho bude šibať. Song, ktorým má ráno budík zobudí, ma straší v hlave po celý deň. Prevalím sa na druhý bok a perinu si stiahnem na hlavu. Tak veľmi sa mi chce spať ďalej. Veď je ešte tma. Vstávanie je neľudské týranie. A ten kto mi vymýšľal rozvrh je prinajmenšom vrah. Au, až fyzicky to bolí. Nechcem! Hlavou mi prebehne celý školský plán, domáce upratovanie, návšteva knižnice a písanie mizernej seminárnej práce. Prečo akurát moja škola musí začínať už tento týždeň... Vstať ma nakoniec prinúti až moje zavýjajúce brucho. Drží diétu, ale raňajky má s láskou povolené. Koľké to šťastie! So zlepenými očami sa dotackám do kuchyne a poslepiačky hľadám kanvicu s kávou. Sadám si na stoličku a počujem tikot kuchynských hodín. Nemilosrdne mi pripomínajú, že už teraz vlastne aj tak nestíham. Do kuchyne vletí mama s natáčkami na hlave. „Zlatko, prosím ťa, zapni mi retiazku, mám nalakované nechty.“ Otvorím oči, aj keď chvíľu vidím len tmu. „Popros otca, ja nič nevidím.“ Mama sa energicky strhne a vykročí smerom do spálne. Šupnem do seba svoju kávu a kus rožka a usadím sa na zemi pred otvorenou skriňou. Normálne by som vzala prvý kus oblečenia, ktoré by som našla, ale teraz si môžem pred skriňou aspoň trochu podriemkať. Zazriem mamu ako sa rúti zo spálne do kúpeľne. Otočí hlavu a usmeje sa na mňa: „Daj si sukňu, nech aspoň dnes nie sú vidieť tie tvoje stehniská.“ Prevrátim oči, moje snívanie je nenávratne preč. Zo skrine ťahám rifle. Po úmorných piatich minútach som oblečená, tak to mi zostáva ešte celých desať minút, kým nestihnem autobus. Odpojím notebook zo zástrčky a opatrne ho vpasujem do batoha. Dnes mám síce len dve prednášky, ale aj tak svojho kamaráta do dažďa budem potrebovať. Asi by som sa mala ešte ísť pozrieť do kúpeľne. Nemyslím však, že dnes by bol ten šťastný deň, kedy by sa dalo s tou strapatou príšerou niečo spraviť. „Mami, kde mám kefu na vlasy?“ pýtam sa nevinne, aj keď viem, že mi včera spadla do záchoda. „Ach zlatko, to kefa nespraví, pekne si tie vlasy ich namoč a vykulmuj, nehanbíš sa takto medzi ľudí?“

 Každé ráno sa moja dokonale upravená matka pokúša urobiť zo mňa človeka. Každé ráno vidím tú výčitku v jej očiach, keď sa na mňa pozerá. Ako sa mohol stať taký omyl prírody? Jej jediná dcéra a takéto Božie dopustenie! Každé ráno si uvedomujem, že nech spravím čokoľvek, aj tak nebudem pre ňu nikdy dosť dobrá. A každé ráno sa to snažím hodiť za hlavu a bojovať vo svete o lepšie miesto.

Cestou k vchodovým dverám mi padne zrak na dnešné noviny. 14.2. Meniny má Valentín. Oblečiem si kabát a ako si zaväzujem šál, hlavou sa mi preženie myšlienka. A možno nie je ani tak veľmi od veci. Dnešné ráno, skôr ako za sebou zabuchnem dvere, zakričím svojej mame: „Mami, aj tak ťa ľúbim.“