Moja hlava zabudla, ako som sa vtedy trápila, keď si ma nechal ísť. Vo víre každodenného života, špeciálnych udalostí, milých úsmevov, nových zážitkov a rutinných stretnutí sa nedalo toľko spomínať. Čas je beťár, čo sa rád hrá :) a moja rana bola vyliečená, pofúkaná a pohladkaná novou láskou, novou túžbou, prebdenou nocou plnou nádeje. V mojej hlave blikalo upozornenie červenou: Ak sa ho dotkneš, už ťa nepustí...
Chytila som ho za ruku, po piatich hodinách tvrdej bitky sa posledný zvyšok zdravého rozumu nakoniec vzdal a so stiahnutým chvostom sa odplazil na svoje miesto na dne srdca. Nevedela som, čo bude. Bola som zmätená, ubolená, čerstvo narodená a chcela som dýchať všetky vône sveta. Okrem tej láskovej. Tú som chcela obísť. Bála som sa jej a stále sa jej bojím. Zdala sa mi nereálna a tak veľmi krutá. Ľadová pre človeka, ktorý konečne ucítil slnečné lúče, aj keď len od chrbta. Ale on mi to nedovolil. Strach, môj všadeprítomný najlepší priateľ, nedal na seba dlho čakať. Odmietala som sa pohnúť vpred. Chcela som ho nechať odísť, vystúpiť z autobusu a nikdy si na neho znova nespomenúť. Možno neskôr si ho raz pripomenúť. Ale to by bolo všetko. Tak ma museli sotiť. Ak ho necháš ísť, nezvládne to ani jeden z vás... Pristála som v jeho náručí, no určite nie bezpečne, každú chvíľu sa dá čakať, že spadnem... Ale spadneme obaja a obaja sa aj znova postavíme.
A tak sa v tom učím chodiť. Viem, že mi pomáha. Že trpezlivo čaká, kým sa nájdem v novej situácii. Že sám je zmätený a neistý mojou láskou, ale spraví pre ňu čokoľvek. Že je schopný cestovať za mnou hodinu a pol len preto, aby mi priniesol citróny na chrípkový čaj. Je výnimočný. Je múdry. Je mojím zázrakom. Prežil si peklo, ktoré si ja nechcem pripustiť a on ho musí všade nosiť zo sebou. Akceptuje ma, aj všetkých mojich bláznivých kamarátov a ešte aj iných bláznov, ktorí sa nazývajú kamarátmi, ale píšu zaľúbené smsky. Počúva všetky moje sny a chce ich uskutočniť. (Toľko odvahy nemám ani ja sama) Chce ma poznať do detailov. Chce sa rozprávať o problémoch, kým ja mlčím a snažím sa zmeniť tému. Učí ma znova veriť. Veriť jemu. Môjmu Mackovi.
Mala som strach. A mám strach. Slnečné lúče mi dopadajú na chrbát. Raz mu snáď uverím natoľko, že ma dokáže otočiť a nastaví moju tvár slnku...
Komentáre
lou
fmf
casom si clovek na tie rany zvykne. snad.
a len tak btw ja strasne nenavidim ked je mi teplno na chrbat :)
:))
-aT- : rany boli a budu, tomu nezabranime, a preto sa na ne da zvyknut, ved ako sa vravi, clovek si zvykne na vsetko. Ale myslim ze rany su tu na to, aby nas zocelili, naucili nieco nove a pohli dalej. lenze clovek nauceny na rany je uz otupeny voci vsetkemu a v horsom pripade aj vsetkym...
ps. aj ja neznasam ked mi slnko prazi na chrbat, ale len ked mam na sebe nieco cierne;))
lourdes