Zblogovaný dážď

Trápi ma jedna myšlienka: ako sa prejavuje láska človeka? Vrátila som sa domov, zatvorila som dvere, zišiel si dole výťahom a nebolo ťa. Čakala som trocha nehy, trocha dotyku a letmý úsmev. Čakala som pohľad minulej noci, ale akoby si si dával pozor. A vo mne zostala visieť otázka, prečo? Sedím a viem, že mi to nevysvetlíš. Sedím a viem, že ťa ľúbim, znova či zas a rovnako, menej či viac. Ľúbil si ma? A teraz ma ľúbiš? Áno, viem, že je to jedno.

Ležali sme na deke a pouličná lampa za nami zhasla. V parku zostala tma, jedol si ríbezle a ja som sa bála. Pozerala som na tvoje ramená, rozmýšľala som, ako na nich plakať, tak, aby tie slzy boli o tebe. A zároveň neboli. Kedy si zistil, že nie som tvoja minulosť? A kedy si sa rozhodol stopnúť moju prítomnosť?

Odchádzal si odo mňa, pozerala som sa z okna, svitalo a ty si kráčal po ulici. Zastavil si a zostal si stáť. Čakal si a ja som čakala, stál si, ale displej zostal tmavý.

Videla som svoj odraz v zrkadle, chcela som odísť domov, upierala som na seba oči a opakovala si, že musím vydržať. Vždy medzi nami stál niekto iný, postavil si ju tam ty? Áno, viem, že je to jedno.

Asi sa s tebou lúčim.  Mávneš nado mnou rukou. Vždy sa to musí skončiť tak krvilačne. Iná cesta nie je. Ešte si to neuvedomujem, ešte neplačem, plakala som vtedy a poplačem si aj teraz. Ľahnem si do postele, poškrabkám psa, ucítim vankúš. Tak teda zbohom. Teatrálne navždy.