Zblogovaný dážď

    Tak som sa vrátila domov a checkujem, čo tu po mne zostalo! :) Keď som si opäť prečítala môj článok o zabití, prebehli mi zimomriavky po chrbte... Spomínam si, aká to bola bolesť. Z toho človeka som sa nevedela dostať šesť mesiacov, nech som skúšala čokoľvek -mala druhých, naplno makala alebo len bezmyšlienkovite leňošila, držila diétu a o život jedla, kúpila si tričko a náušnice a stále nič.... Áno, možno ma mohol radšej zabiť, ale teraz som rada, že to nespravil. Predsa len by ľudia museli prísť na pohreb v čiernom a to by bola dosť veľká obeť, keď bolo tak teplo a slniečko poriadne pálilo...

Tak sa stalo, že som odišla do Chorvátska, autobusom plným smiešnych ľudí, niektorých mladých ( čiže tých "mojich" ), niektorých starých (všelijakých tetiek, z ktorých len podaktoré mali zmysel pre humor či pre čokoľvek iné) Prvý deň sme celý strávili pri mori, smiešni ľudia sa opekali na slnku, no a ja som testovala, či sa  chuť mojich sĺz vyrovná slanosti mora. Výsledok tohto testu bol natoľko zaujímavý, že som sa ho rozhodla opakovať ešte aj na druhý a tretí deň.  Postupne mi však dochádzalo, že to skunie more za žiadnych okolností nemôže byť slanšie ako tie potoky, čo som nechtiac na pláži vyrobila. Takto to mohlo ísť nasledujúcich dvanásť dní, ale našťastie toto nebola obyčajná dovolenka, a tak to ani obyčajne nepokračovalo. Večer prvého dňa sme presunuli svoju Karosu (ponuka all inclusive, sauna zadarmo, zdravím cestovku!) za hranice do Bosny a Hercegoviny, kde už nás čakala istá Silvána s teplou polievkou a voľnými izbami, priamo pri malej dedinke menom Medzugorje.

Takto sme strávili celé dva týždne, ráno sme odchádzali k moru do Chorvátska a poobede sme sa vracali do Bosny na večerný program. Medzugorje je zázračné miesto. Zázračné vo všetkých zmysloch slova, nech už si pod tým predstavím hocičo. Je to miesto, kde sa uzdravujú rany a nachádza sa tam zmysel života. Ale iba ak chceme. Dá sa to tam prežiť v pohode aj bez toho, ale v srdci by mi zostala rovnaká rana, s akou  som tam šla. Viem, že som sa veľa modlila, kľačala som pred Bohom a opakovala, že ak On nevylieči moje rany, tak nikto iný. Ja som s tým bojovala sama dlhé mesiace a nič, takže už dosť, končím, kapitulujem, buď budeš teraz fungovať Ty, alebo ani jeden z nás. A Boh fungoval, fungoval vlastne aj tie dlhé mesiace predtým, len ja som ho ignorovala, lebo som nechcela počuť, že človek, ktorého tak ľúbim, nie je ten správny. Postupne pomalíčky som začínala chápať niektoré veci, uvedomovala som si chyby, ktoré som vo svojom živote robila a bolo to dosť bolestivé. Neviem si však predstaviť, že by som tie chyby opakovala naďalej, to by ma potom nemusel nikto zabíjať, to by som sa potom zabila sama.

Takto nejako Boh vyliečil moje rany. Pamätám si presne, kedy to bolo. Keď som odchádzala od zázračnej sochy Ukrižovaného Krista a cítila nejaké divné uvoľnenie. Nejaké oslobodenie. Nejakú radosť. Hovorím si, ak je toto pravda, musí to byť zázrak. A asi to bola pravda, keď som zrazu bola schopná prijať lásku od niekoho iného. Dať lásku niekomu inému. Nájsť konečne človeka, ktorému môžem povedať: "Ľúbim ťa" a budem vedieť, že si tieto moje slová zaslúži.

Aj keď mi práve zložil telefón, naprik tomu, že tvrdil, že má čas. :))