Zblogovaný dážď

Sedela som v jednej malej pizzerii s kamarátmi, jedli sme havajskú pizzu (tú, ktorú nemá rád nikto okrem mňa:) ) a vychutnávali si krásny večer. Smiali sme sa a spomínali vešetko možné, kamaráti mi približovali ich mestečko, pretože som bola miestna "cudzinka" - ufónka z hlavného mesta :) Musím uznať, že to tam mali naozaj pekné a kedykoľvek sa dám ukecať na ďalšiu návštevu...     Lenže...           Jedna baba je trochu ukecanejšia ako my ostatní a zrazu zvrtla reč na nejakého miestneho chlapíka, a to nie práve v najlepšom zmysle slova, keď sa zrazu zarazí, rukou si zakryje ústa a v strachu sa obzerá okolo seba... Trochu ma to prekvapilo ale potom sa v rozhovore pokračovalo živo ďalej, pravda, na inú tému... Keď som sa jej neskôr na to pýtala, dostala som jednoduchú odpoveď, že na verejnosti sa o niektorých ľuďoch nehovorí, nemuselo by sa im to páčíť, a veľmi dôrazne by ti to mohli dať najavo... a nehovorím len o zlomenom prste na nohe...

A to sa mi nepáči. To už kde sme, že si otvorene nemôžem povedať svoj názor na hocičo, ľudí, veci, situácie či zvieratá? Nemám nejakú špeciálnu potrebu o niekom hovoriť, ide mi skôr o princíp, o to, že žijem v slobodnej krajine a chcem hovoriť to, čo si myslím a konať tak, ako uznám za vhodné. Alebo len skôr "snívam" v slobodnej krajine? ;)