Zblogovaný dážď

 A podupala by som ďalšie, keby ešte Macko nejaké mal. Ale možno si dnes kúpi a zajtra sa k nim dostanem.

Neznášam, keď fajčí. Aj keď nikdy nefajčí v mojej prítomnosti. Ale neznášam pomyslenie na to, že fajčí. Nejako ma to... tlačí na srdci. Neviem prečo. Nečakala som, že by mi to mohlo vadiť.  Vždy som bola v takýchto veciach tolerantná. V poslednom čase však moja tolerancia nabrala nejaké radikálne hranice. Divné.

Aspoň, že neklame. Včera som to nejako nezvládla. "Kedy si naposledy fajčil?" "Dnes." Vystrelila som z postele, vyhrabala z tašky cigarety a nechcela som im ublížiť. Mali peknú škatuľku. Tmavočervenú. Potom Macko spravil chybu: "Choď aspoň von, nech nevidím, ako po nich dupeš." Ha, to nemal robiť. A bolo dobre. Fajne som si zadupala. Potom som zvesila kabát a odišla von.

Sedela som na schodoch, keď ma do chrbta buchli dvere. Macko si sadol. Ja som mala aspoň topánky na nohách. "Prepáč..." "Sľúbil si mi..." "Tak som nemal, vieš, že čo sa týka závislosti, nemôžem nič slúbiť..." Plakala som, ale nie pre hlúpe cigarety. "Nikto to nechápe. Nečudujem sa im, tí, čo to nezažili, to nemôžu pochopiť,.... že zato nemôžem." Má pravdu, neviem to pochopiť. Myslela som si, že je to vecou rozhodnutia. "A potom príde ten hlas, ktorý vraví: A prečo oni môžu a ja nie? " Nie je presvedčený. V hlave je má jasné. Ale sám o tom nie je presvedčený. Iba to ignoruje. Skôr či neskôr sa tomu bude musieť postaviť. Myslím. Mňa to desí. Stále máme žiť s tým, že sa kedykoľvek môže vrátiť k fetu? Viem, že človek je závislý na celý život.

Ale preto som neplakala. Uvedomila som si, že som ublížila. Zase. A to kamarátovi, na ktorom mi veľmi záleží. Vraj som mu zlomila srdce. Tá jeho bolesť mi veľmi pripomínala moju, z ktorej som sa dostala len nedávno. Zato spomienky zostali a tie pocity si tiež veľmi dobre pamätám. A teraz som ich spôsobila ja. Aj keď nechtiac. No a čo. Som znechutená sama zo seba. Povedala by som, že sa neznášam, ale toto obdobie už mám našťastie za sebou. A nikdy sa k nemu nevrátim. Kvôli nikomu. "Neplačem pre hlúpe cigarety." "Ja viem, zlatko. Ale nie je tvoja chyba, že sa namotal."

Sedeli sme na schodoch a Macko nemal topánky. Hlavu som mala položenú na jeho kolench, hladil mi vlasy.Mesiac sa stratil v hmle. "Už prosím ťa neplač. Neznesiem to."

Niekedy naozaj dobre padne rozdupať cigarety.