Pozerám sa na ľudí, sledujem ich tváre, zachytia môj pohľad, skryjú sa alebo ho opätujú, nikto sa neusmeje... Do môjho srdca sa derie otázaka, či sú šťastní, či som šťastná ja... a čo vlastne to šťastie znamená.
Nedávno Strangegirl publikovala článok o svojej priateľke (NEVESTA / MANŽELKA) a na jej blogu sa rozpútala celkom zaujímavá diskusia. Vďaka Strange som sa opäť trochu zamyslela nad ľuďmi.
Sedím v električke, ľudia sedia okolo mňa. Každý si žije svoj svet, má svoj príbeh a ďalších ľudí, s týmto príbehom spojených. Tí šťastnejší sa majú kam vrátiť, majú domov a môžu ísť na dovolenku. Tí smutní sa vrátia možno niekam na stanicu, dať si fľašu čuča a prikryť sa kartónom.
Je však príliš veľa ľudí, ktorí sú bezdomovcami vo svete, v ktorom majú miesto na bývanie. Sú bezdomovcami samými sebe, vyhodili sa z vlastného srdca, zanevreli na ľudí. Sú ostrí, pichľaví, vzťahovační, hnevajú sa a hádajú, nikdy neplačú alebo plačú vždy a zdanlivo "pre nič". Sú prehnane cieľavedomí, dominantní, workoholici skrývajúci sa za prácu, rybačku, túru v lese. Za vlastné deti, manželov, manželky.
Všetci máme svoj pôvod. Ja človeka vnímam ako bytosť stvorenú Bohom. Sme Božie deti stvorené na obraz nášho Tvorcu. Pre mňa to znamená, že do nás Boh vložil svoje vlastnosti, obdaroval nás svojimi talentami, nádejami a pohľadmi na svet. Prišli sme sem ako dokonalé bytosti. Dokonalé, ale predsa zraniteľné.
Rany, ktoré utŕžilo naše srdce počas života, z nás urobili trosky. Rany môžu byť akákoľvek a mohol nám ich spôsobiť ktokoľvek, vedome, či nevedome. Každý zlý pocit, každý strach, každá fóbia má svoje korene. Ja si ich vysvetľujem ranami v našom srdci. Nechcem byť tvrdá, ale pozrite sa okolo seba. Koľko ľudí má v očiach pokoj? Tvárime sa, že je všetko v poriadku. Vieme, že nie je, ale utekáme pred tým. Neviem, či je ťažšie priznať si problém, alebo vydať sa na cestu riešenia problému.
Je tu však aj jedna dobrá správa. Ak existuje rana, dá sa aj vyliečiť. Človek je tvor, ktorý potrebuje lásku. Myslím si, že jedine láska ho môže vyliečiť. Takú veľkú silu jej pripisujem v mojom príbehu. Rozhodnite sa sami, aká to má byť láska. Pre mňa je to láska Boha.
Článok je inšpirovaný a tlmočí názor, ktorý je tiež vyjadrený v knihách Divoký v srdci od Johna Eldredgea a na Hojenie zranených emócií od Martina Padovaniho.
Komentáre
hm,
bodka